Už je to tu, pristávame v Perthe. Konečne môžem povedať “som v Austrálii”. Je neskoro večer tak mierim rovno do hotela. Hneď na privítanie na mňa taxikár prehovoril nejakou nezrozumiteľnou hatlaninou. Fakt som mu nerozumel ani pol slova. Hovorím si, no zbohom, ak tu tento akcent majú všetci, ani chleba si nekúpim. Zčistajasna prehovoril normálnou rečou, to keď oznamoval sumu na zaplatenie. Ako som pochopil, to jeho mrmlanie predtým boli nadávky, lebo hotel je len asi 2km od letiska.

Výdatne vyspatý som presadol na autobus, a poďho do mesta. Kto ma pozná, vie, že k mestám nemám vrúcny vzťah, je to pre mňa len kopec betónu, skla, ocele a neustále sa náhliacich ľudí. Prvá pozitívna skúsenosť však prišla už nástupom do MHD. Vodič, vidiac mapu v mojej ruke, sa hneď opýtal kam idem a odporučil mi zaujímavosti v okolí. S takmer každým cestujúcim prehodil pár slov, to všetko bez náhlenia, silenia, s úplnou prirodzenosťou. A takto to šlo vo všetkých štyroch, ktorými som sa viezol. Každému, kto ho požiadal, zakričal keď mal vystúpiť, lebo zastávky tu majú len čísla, nie názvy.

Takže, najprv zariadiť auto a potom sa len tak poflákať. Prvé, čo mi v meste udrelo do očí je množstvo zelene a čistota. A taký… pokoj. Ak sa tam aj niekto ponáhľal, nebolo to vidieť. Karavan som si objednal ešte vo februári a bez poistenia. Lenže pri preberaní som sa dozvedel, že tie nemajú žiadne poistenie tak ako je známe u nás, a nájomca platí celú prípadnú škodu. A k tomu normálnu taxu za nájom, ak je auto nepojazdné, až do jeho opravy. Takže určite treba zaplatiť ponúkané pripoistenie, pretože tieto fakty nie sú v objednávke uvedené. Už o pár dní som vedel, že s poistením som urobil dobre, lebo na skle pribudli nové praskliny od kamienkov. Moju Kylie mám už teda pripravenú, zásoby nakúpené, hor sa na cesty.

S vervou som vyrazil a na noc som sa usídlil v mestečku Kulin, ktoré stojí uprostred Big Horse Highway. Táto diaľnica je tak trochu výnimočná. Ako takmer každá je lemovaná farmami, tí tunajší sa ale rozhodli svoje pozemky pri ceste osadiť koňmi vo všetkých možných životných situáciách. Pred barom je pár s fľaškami v kopytách a vo veselej nálade. Inde je golfista, pilot… a pre nás námorníkov sa nájde aj Horseidon s trojzubcom strážiaci napájadlo. Tých koní je nespočetne veľa a aby som nezabudol, väčšinou sú vyrobené zo starých sudov a drôtov. Ako sa môžete presvedčiť v galérii, naozaj sa im podarili.

Obedná pauza vyšla na mestečko Esperance. Navonok nič moc, štandardné Austrálske malomesto. Lenže je pri mori a tak si to mierim priamo k nemu. Zaparkoval som, prešiel pár metrov a… spadla mi sánka. Pláž ako z filmov, čistobiely piesok, v zátoke malé vlnky, obdaleč aj kúsok väcšie, more – len do neho skočiť, priam láka poď sa okúpať. Akurát že tu už je jeseň a je celkom chladné. Dnes opäť prenocujem len tak v prírode, niekde na ceste odnikiaľ nikam. Austrálčania sú vcelku pohoďáci, v každej možnej lokalite sa na noc nazbiera zopár karavanov a veru mám čo vysvetľovať, že u mňa s drinkami nepochodia. Veľa z nich sú to farmári, ktorí po sezóne cestujú po krajine ako ja a oddychujú. Čas majú, traktory si už nemusia vyrábať sami ako pred cca 30-40 rokmi.

Zrazu mi v tom aute niečo nesedí. Premýšľam, čo je to za zvuk, a veru mi chvíľu trvalo, kým mi došlo, že sa rádio prebralo k životu. Hurááá, civilizácia je blízko. Nadšenie skapalo po dvadsiatich sekundách.

Prechádzal som popri mestečku Eucla, asi príliš rýchlo. Zacínam sa tešiť na prístavné mestá, takmer v každom je whale watching, a práve začína sezóna. Cestou mám po ruke Cedune, prímorské mestečko a zdá sa, že v sezóne je dosť plné. Ruka zákona to tu drží nakrátko, len kým som prešiel centrom, už aj zastavovali dve autá. Ak tomu vám pri vstupe o mesta zabavia všetko ovocie. Hm, že by to bola razia na pašerákov jabĺčok v taške pod sedadlom? Vraj karanténa, ale skôr to je podpora miesteho biznisu. Keď som písal o tej diaľnici odnikiaľ nikam, vynorila sa mi pred očami scéna z ktoréhosi filmu, kde je presne taká, a pri nej jeden stojan s palivom, búdka, v nej dedko v klobúku a s kvérom za opaskom. Toto akoby okopírovali. Ale vo filme už nie je spomenuté, že dedko je poriadny výpalník a za palivo pýta o polovicu viac ako je bežná cena. To je tá bušová (Bushova?) prirážka.

Tak som dorazil do Adelaide. Pocasie sa už pár dní kazí a tak som rád aj za tunajších pár lúčov slnka a mierim si to na mestskú pláž. Už o pol hodiny mi došlo, prečo tu nik nie je. V skratke, za necelú minútu som kompletne zmokol, voda nedokázala odtekať ani zo sandálov. Malo mi byť podozrivé, že ten mrak sa tak rýchlo blíži. Za celý víkend žiadna veľryba. Už som tu skoro tri týždne a klokana som videl len na tabuľkách pri ceste. Toto mi tie zvery robia naschvál. Takzvaný whale watching v ponímaní Austrálčanov znamená len mólo z pláže, ďalekohľad v ruke a nádej, že sa na hladine zjaví nejaký chvost. Nič to, balím to a padám na Split Point. Je to jeden z majákov na južnom pobreží. Len kým ho stavali, stroskotalo tam viac než 50 lodí, ak môžem veriť pani sprievodkini. Inak, 160 schodov nahor šesťkrát denne, to je slušný výkon na dôchodkyňu. Výstup ale v každom prípade stojí za to.

Uf, zajtra vyrážam do Melbourne, a potom priamo na najjužnejší bod Austrálie, Southern point. Čaká ma ľahká 40km prechádzka zimnou krajinou. Opaľovací krém pravdaže mám.