“Pane doktore, vy jste se zase kochal, že jo.” Známa to veta z nemenej známeho filmu napadne každému, kto sa prechádza popri nekonečných pasienkoch s pasúcimi sa kravami, ovcami, občas aj lamami, lúkach, lesoch, lánoch polí, viniciach. Je to nádherná krajina. Konečne sa ukázali aj domáce zvieratá, najprv síce len papagáje, pasúce sa na tráve. Áno, my ich kupujeme, staráme sa o ne, kupujeme krmivo, učíme rečniť a ono sa to tu len tak v celých kŕdľoch pasie na tráve. Keby len, ale tí najodvážnejší jednicni si trúfnu na práve sa variacu večeru. Tá potvora mi vyzobala z hrnca fazuľu a to len kým to chladlo. To sa jej zobe, keď si nemôže popáliť zobák.

Z Melbourne som vyrazil priamo na juh do Národného parku Wilson Promotory, sľubujúceho nedotknutú prírodu a už spomínanú párkilometrovú prechádzku. Tých pár kilometrov sa natiahlo na rovných päťdesiat a to v tej najkrajšej austrálskej prírode. Ako to už býva, keď sa niekam vyberiem, začína pršať. Pre Liptáka ale dážď nie je žiadna prekážka, veď nie sme z cukru a aspoň sa furt nemotá niekto pod nohami. Okrem dvoch evidentne dezorientovaných Ázijsky vyzerajúcich turistov som tam skutočne nikoho nestretol. Týmto zároveň posielam pozdrav tetuške na informácie, ten jej “nice sunny day” som prestal počítať po piatom zmoknutí. V každom prípade to stálo za to, len sa to tam hemží klokanmi, wombatmi, papagájmi a ďalšími druhmi zvierat a vtákov. Pohľad z kopca do širokého údolia, s niekoľkými osamotenými stromami a preháňajúcim sa stádom klokanov sa takmer vyrovná pohľadu na Tatranské lúky s pasúcimi sa ovcami. Posledné štyri kilometre na Southern Point, najjužnejší bod kontinentálnej Austrálie, vedú úzkou cestičkou, križovanou potokom, obrovskými balvanmi ale aj holými skalami len-len spadnúť, stačí, aby vietor trochu prifúkol… Južnejšie je už len Tasmánia, pár neobýnaných ostrovov, južný ostrov Nového Zélandu a Antarktída. Zo Soutern Pointu ešte kúsok späť a rýchlo stihnúť maják takmer na konci sveta. Cesta späť trvá akosi dlhšie, bude to tým, že už sa zotmelo a keďže je zamračené, mám tu pravú Austrálsku tmu. Nevidno ani na pol metra. K tomu sem-tam niečo šuchne v kroví… Záverečné tri kilometre idem už len zotvačnosťou, ale nevzdám to ani náhodou, hoci správa parku myslí aj na také prípady ako som ja, a v “búdkach” pri ceste je pripravený malý stan a karimatka. Majú svoje skúsenosti. Mimochodom, vraj som bol prvý Slovák v tomto parku, čo sa mi moc nechce veriť. Odteraz idem na sever, do teplejších krajín. Celé putovanie sa snažím držať mimo hlavných ciest a teraz som nevedomky urobil veľmi dobré rozhodnutie a z Melbourne do Alexandry som prešiel asi najúžasnejšou Austrálskou cestou. Je úzka, práve tak na dve autá, ale je kľukatá, vysekaná do svahu do skaly a ide priamo cez tisícročný prales. Cesta je lemovaná niekoľkostoročnými stromami, tak vysokými a hustými, že ani oblohu nevidieť. Odtiaľto žiaľ nemám žiadne obrázky, nie je tam kde zastaviť a premávka je napočudovanie dosť hustá.

Ako postupujem na sever, príroda sa začína meniť. Z rozsiahlych lesov a pasienkov na juhu sa stáva vyprahnutá buš, stromy sa menia z ihličnanov na eukalypty, pribúdajú kaktusy a vysoká tráva. A je podstatne teplejšie. Prirovnal by som to k našemu chladnejšiemu letu, hoci tu je fakticky polovica zimy. Čo nevidieť budem v polovici svojej cesty, na severe Qeenslandu. Podľa všetkého je to teraz jediné miesto, kde sa dá uloviť nejaký krokouš, veď mi už treba nové čižmy.