The Sunshine state. A právom. Odkedy som tu, poctivo nám oskar svieti, len pár obláčikov sa sem zatúlalo. No a pekná, čistá obloha cez deň znamená poriadnu zimu v noci. Nečakal som, že tu budem pekne po horniacky ráno škrabať námrazu z okna.

A tiež krajina mŕtvol pri ceste, toľko zrazených klokanov som nevidel nikde inde. Tunajšie vtáctvo má z toho veľkú radosť, veď stačí si sadnúť na konár, pospať si, a ráno sa vždy objavia čerstvé, chutnučké raňajky. Sem tam sa niektorá vrana zažerie na ceste pred blížiacim sa autom, ale aj v armáde sú nejaké straty povolené. Pri cestách po Švédsku som videl veľa áut s namontovanými veľkými reflektormi, vraj aby bolo vidieť soba už zdiaľky. Tu sa svetlá nemontujú. Namiesto toho je na každom aute vpredu masívna mreža priamo spojená s rámom auta. Aj tak to tu prekypuje životom, zima-nezima. Po pravidelných záplavách je tu všetko zazelenané a o povestnej smrtiacej buši ani známka. To, čo na mapách vyzerá ako pusatina a púšť, je v skutočnosti známa, červená pôda. Ona je vlastne na celom kontinente taká, doteraz som ju radil skôr k oranžovému odtieňu, tu je sú miesta, kde je až žiarivočervená. Môže za to vraj červený pieskovec a obsah železa. Keď už teda slnko poriadne páli, je na čase konečne vliezť do mora. Takže krátka zastávka v Harvey Bay na kúpanie. Keď je dosť teplá voda pre veľryby, aj vlčisko si môže kožuch omočiť. Parkujem a už aj mierim na pláž. Lenže čo to? Pláž sa pohybuje… Asi som to prehnal s tým pitím. Pre istotu pozerám na záručnú dobu na fľaši. Všetko sedí, ale pláž sa namôjveru hýbe. Tisíce malých krabov sa po odlive snažilo zahrabať do piesku a z diaľky to vyzeralo dosť záhadne. Zovšadiaľ sa zlietalo vtáctvo na večernú hostinu. Veľa krabov sa nestihlo zahrabať včas a spestrili im jedálniček. Tunajšia pláž je smelo porovnateľná s Gréckom, dlhý, pozvoľný vstup do vody, ako stvorené pre deti. Len voda nie je taká čistá, víri sa v nej piesok. To pravdaže nevadí, plávať sa dá, hoci treba dlho kráčať, kým je to aspoň po pás. Ale veď mám dosť času. Najviac ho zaberie vytriasanie jemného bieleho piesku zo všetkých zákutí oblečenia.

Takmer každý deň zastavujem pri jazerách a riekach a pri mori, no krokouši si zo mňa robia rovnaké žarty ako predtým ostatné zvery. Došiel som až k Emu Park a stále nič. Je to zároveň najsevernejší bod môjho výletu, odtiaľto sa vraciam späť do Perthu. Aspoň teda nakuknem na blízku krokodíliu farmu. U nás sa chovajú ako domáci maznáčikovia tigre, tak prečo nie sedemmetrový krokouš? Alebo rovno dvadsať kúskov? A sú to veru poriadne zvery, neporovnateľné s tým, čo u nás vidieť v ZOO. Najväčsí má vyše sedem metrov a vyše osemsto kíl. Z tých malých, žltých, zákerných očiek len pozerá lákanie “poď si zaplávať, bude to super, ukážem ti svoju špajzu”. Na to, akí sú veľkí a ťažkí sú veru poriadne mrštní a obratní, za pochúťkou vyskočia aj dva metre. Fotogafie, vystavené v bare, dokonca zachytávjú krokouša, ktorý ulovil nízko letiaceho vtáka. Každý návštevník bol upozornený, aby nevystrkoval ruky nad ohradu, lebo zdola to vyzerá ako kuracie krídelko a teda maškrta. Na záver sa môžeme pomaznať s asi dvojročným mláďaťom, má asi trištvrte metra a pre istotu zaviazanú tlamu. Hmm, taký pármetrový strážny krokouš na záhradu… A na plote tabuľka – pozor, hladný krokouš… Ani veľa starostí s tým nie je, stačí nakŕmiť raz za pol roka, on si nejakého suseda uloví aj sám.

“Pane doktore, vy jste se zase kochal, že jo.” Známa to veta z nemenej známeho filmu napadne každému, kto sa prechádza popri nekonečných pasienkoch s pasúcimi sa kravami, ovcami, občas aj lamami, lúkach, lesoch, lánoch polí, viniciach. Je to nádherná krajina. Konečne sa ukázali aj domáce zvieratá, najprv síce len papagáje, pasúce sa na tráve. Áno, my ich kupujeme, staráme sa o ne, kupujeme krmivo, učíme rečniť a ono sa to tu len tak v celých kŕdľoch pasie na tráve. Keby len, ale tí najodvážnejší jednicni si trúfnu na práve sa variacu večeru. Tá potvora mi vyzobala z hrnca fazuľu a to len kým to chladlo. To sa jej zobe, keď si nemôže popáliť zobák.

Z Melbourne som vyrazil priamo na juh do Národného parku Wilson Promotory, sľubujúceho nedotknutú prírodu a už spomínanú párkilometrovú prechádzku. Tých pár kilometrov sa natiahlo na rovných päťdesiat a to v tej najkrajšej austrálskej prírode. Ako to už býva, keď sa niekam vyberiem, začína pršať. Pre Liptáka ale dážď nie je žiadna prekážka, veď nie sme z cukru a aspoň sa furt nemotá niekto pod nohami. Okrem dvoch evidentne dezorientovaných Ázijsky vyzerajúcich turistov som tam skutočne nikoho nestretol. Týmto zároveň posielam pozdrav tetuške na informácie, ten jej “nice sunny day” som prestal počítať po piatom zmoknutí. V každom prípade to stálo za to, len sa to tam hemží klokanmi, wombatmi, papagájmi a ďalšími druhmi zvierat a vtákov. Pohľad z kopca do širokého údolia, s niekoľkými osamotenými stromami a preháňajúcim sa stádom klokanov sa takmer vyrovná pohľadu na Tatranské lúky s pasúcimi sa ovcami. Posledné štyri kilometre na Southern Point, najjužnejší bod kontinentálnej Austrálie, vedú úzkou cestičkou, križovanou potokom, obrovskými balvanmi ale aj holými skalami len-len spadnúť, stačí, aby vietor trochu prifúkol… Južnejšie je už len Tasmánia, pár neobýnaných ostrovov, južný ostrov Nového Zélandu a Antarktída. Zo Soutern Pointu ešte kúsok späť a rýchlo stihnúť maják takmer na konci sveta. Cesta späť trvá akosi dlhšie, bude to tým, že už sa zotmelo a keďže je zamračené, mám tu pravú Austrálsku tmu. Nevidno ani na pol metra. K tomu sem-tam niečo šuchne v kroví… Záverečné tri kilometre idem už len zotvačnosťou, ale nevzdám to ani náhodou, hoci správa parku myslí aj na také prípady ako som ja, a v “búdkach” pri ceste je pripravený malý stan a karimatka. Majú svoje skúsenosti. Mimochodom, vraj som bol prvý Slovák v tomto parku, čo sa mi moc nechce veriť. Odteraz idem na sever, do teplejších krajín. Celé putovanie sa snažím držať mimo hlavných ciest a teraz som nevedomky urobil veľmi dobré rozhodnutie a z Melbourne do Alexandry som prešiel asi najúžasnejšou Austrálskou cestou. Je úzka, práve tak na dve autá, ale je kľukatá, vysekaná do svahu do skaly a ide priamo cez tisícročný prales. Cesta je lemovaná niekoľkostoročnými stromami, tak vysokými a hustými, že ani oblohu nevidieť. Odtiaľto žiaľ nemám žiadne obrázky, nie je tam kde zastaviť a premávka je napočudovanie dosť hustá.

Ako postupujem na sever, príroda sa začína meniť. Z rozsiahlych lesov a pasienkov na juhu sa stáva vyprahnutá buš, stromy sa menia z ihličnanov na eukalypty, pribúdajú kaktusy a vysoká tráva. A je podstatne teplejšie. Prirovnal by som to k našemu chladnejšiemu letu, hoci tu je fakticky polovica zimy. Čo nevidieť budem v polovici svojej cesty, na severe Qeenslandu. Podľa všetkého je to teraz jediné miesto, kde sa dá uloviť nejaký krokouš, veď mi už treba nové čižmy.

Už je to tu, pristávame v Perthe. Konečne môžem povedať “som v Austrálii”. Je neskoro večer tak mierim rovno do hotela. Hneď na privítanie na mňa taxikár prehovoril nejakou nezrozumiteľnou hatlaninou. Fakt som mu nerozumel ani pol slova. Hovorím si, no zbohom, ak tu tento akcent majú všetci, ani chleba si nekúpim. Zčistajasna prehovoril normálnou rečou, to keď oznamoval sumu na zaplatenie. Ako som pochopil, to jeho mrmlanie predtým boli nadávky, lebo hotel je len asi 2km od letiska.

Výdatne vyspatý som presadol na autobus, a poďho do mesta. Kto ma pozná, vie, že k mestám nemám vrúcny vzťah, je to pre mňa len kopec betónu, skla, ocele a neustále sa náhliacich ľudí. Prvá pozitívna skúsenosť však prišla už nástupom do MHD. Vodič, vidiac mapu v mojej ruke, sa hneď opýtal kam idem a odporučil mi zaujímavosti v okolí. S takmer každým cestujúcim prehodil pár slov, to všetko bez náhlenia, silenia, s úplnou prirodzenosťou. A takto to šlo vo všetkých štyroch, ktorými som sa viezol. Každému, kto ho požiadal, zakričal keď mal vystúpiť, lebo zastávky tu majú len čísla, nie názvy.

Takže, najprv zariadiť auto a potom sa len tak poflákať. Prvé, čo mi v meste udrelo do očí je množstvo zelene a čistota. A taký… pokoj. Ak sa tam aj niekto ponáhľal, nebolo to vidieť. Karavan som si objednal ešte vo februári a bez poistenia. Lenže pri preberaní som sa dozvedel, že tie nemajú žiadne poistenie tak ako je známe u nás, a nájomca platí celú prípadnú škodu. A k tomu normálnu taxu za nájom, ak je auto nepojazdné, až do jeho opravy. Takže určite treba zaplatiť ponúkané pripoistenie, pretože tieto fakty nie sú v objednávke uvedené. Už o pár dní som vedel, že s poistením som urobil dobre, lebo na skle pribudli nové praskliny od kamienkov. Moju Kylie mám už teda pripravenú, zásoby nakúpené, hor sa na cesty.

S vervou som vyrazil a na noc som sa usídlil v mestečku Kulin, ktoré stojí uprostred Big Horse Highway. Táto diaľnica je tak trochu výnimočná. Ako takmer každá je lemovaná farmami, tí tunajší sa ale rozhodli svoje pozemky pri ceste osadiť koňmi vo všetkých možných životných situáciách. Pred barom je pár s fľaškami v kopytách a vo veselej nálade. Inde je golfista, pilot… a pre nás námorníkov sa nájde aj Horseidon s trojzubcom strážiaci napájadlo. Tých koní je nespočetne veľa a aby som nezabudol, väčšinou sú vyrobené zo starých sudov a drôtov. Ako sa môžete presvedčiť v galérii, naozaj sa im podarili.

Obedná pauza vyšla na mestečko Esperance. Navonok nič moc, štandardné Austrálske malomesto. Lenže je pri mori a tak si to mierim priamo k nemu. Zaparkoval som, prešiel pár metrov a… spadla mi sánka. Pláž ako z filmov, čistobiely piesok, v zátoke malé vlnky, obdaleč aj kúsok väcšie, more – len do neho skočiť, priam láka poď sa okúpať. Akurát že tu už je jeseň a je celkom chladné. Dnes opäť prenocujem len tak v prírode, niekde na ceste odnikiaľ nikam. Austrálčania sú vcelku pohoďáci, v každej možnej lokalite sa na noc nazbiera zopár karavanov a veru mám čo vysvetľovať, že u mňa s drinkami nepochodia. Veľa z nich sú to farmári, ktorí po sezóne cestujú po krajine ako ja a oddychujú. Čas majú, traktory si už nemusia vyrábať sami ako pred cca 30-40 rokmi.

Zrazu mi v tom aute niečo nesedí. Premýšľam, čo je to za zvuk, a veru mi chvíľu trvalo, kým mi došlo, že sa rádio prebralo k životu. Hurááá, civilizácia je blízko. Nadšenie skapalo po dvadsiatich sekundách.

Prechádzal som popri mestečku Eucla, asi príliš rýchlo. Zacínam sa tešiť na prístavné mestá, takmer v každom je whale watching, a práve začína sezóna. Cestou mám po ruke Cedune, prímorské mestečko a zdá sa, že v sezóne je dosť plné. Ruka zákona to tu drží nakrátko, len kým som prešiel centrom, už aj zastavovali dve autá. Ak tomu vám pri vstupe o mesta zabavia všetko ovocie. Hm, že by to bola razia na pašerákov jabĺčok v taške pod sedadlom? Vraj karanténa, ale skôr to je podpora miesteho biznisu. Keď som písal o tej diaľnici odnikiaľ nikam, vynorila sa mi pred očami scéna z ktoréhosi filmu, kde je presne taká, a pri nej jeden stojan s palivom, búdka, v nej dedko v klobúku a s kvérom za opaskom. Toto akoby okopírovali. Ale vo filme už nie je spomenuté, že dedko je poriadny výpalník a za palivo pýta o polovicu viac ako je bežná cena. To je tá bušová (Bushova?) prirážka.

Tak som dorazil do Adelaide. Pocasie sa už pár dní kazí a tak som rád aj za tunajších pár lúčov slnka a mierim si to na mestskú pláž. Už o pol hodiny mi došlo, prečo tu nik nie je. V skratke, za necelú minútu som kompletne zmokol, voda nedokázala odtekať ani zo sandálov. Malo mi byť podozrivé, že ten mrak sa tak rýchlo blíži. Za celý víkend žiadna veľryba. Už som tu skoro tri týždne a klokana som videl len na tabuľkách pri ceste. Toto mi tie zvery robia naschvál. Takzvaný whale watching v ponímaní Austrálčanov znamená len mólo z pláže, ďalekohľad v ruke a nádej, že sa na hladine zjaví nejaký chvost. Nič to, balím to a padám na Split Point. Je to jeden z majákov na južnom pobreží. Len kým ho stavali, stroskotalo tam viac než 50 lodí, ak môžem veriť pani sprievodkini. Inak, 160 schodov nahor šesťkrát denne, to je slušný výkon na dôchodkyňu. Výstup ale v každom prípade stojí za to.

Uf, zajtra vyrážam do Melbourne, a potom priamo na najjužnejší bod Austrálie, Southern point. Čaká ma ľahká 40km prechádzka zimnou krajinou. Opaľovací krém pravdaže mám.